Štátny komorný orchester Žilina / Bartosz Skibiński - husle (PL)

01.10.2019 18:00

Divadelná sála MKS Dolný Kubín


Medzinárodný deň hudby 2019
 

Štátny komorný orchester Žilina

Maroš Potokár, dirigent, SR
Bartosz Skibiński, husle, Poľsko, víťaz súťaže Talents for Europe


Program:

Wolfgang Amadeus Mozart (1756 – 1791)
Predohra k opere Figarova svadba


Peter Iljič Čajkovskij (1840 – 1893)
Koncert D dur op. 35 pre husle a orchester

Allegro moderato
Canzonetta
Finale. Allegro vivacissimo


Prestávka


Felix Mendelssohn Bartholdy (1809 – 1847)
Symfónia č. 4 A dur op. 90 „Talianska“

Allegro vivace

Andante con moto

Con moto moderato

Saltarello. Presto

 

Vrcholný predstaviteľ viedenského klasicizmu Wolfgang Amadeus Mozart patrí nesporne k najvýznamnejším operným autorom v dejinách hudby. Napísal spolu 21 opier, z ktorých minimálne sedem - osem je stálou súčasťou repertoáru každého operného divadla na svete (Bastien a Bastienka, Únos zo Serailu, Idomeneus, Figarova svadba, Don Giovanni, Cosi fan tutte, Čarovná flauta, Titus), ostatné sa objavujú na scénach s rôznou frekvenciou alebo sa z nich uvádzajú len niektoré árie, predohry či baletná hudba.
Figarova svadba KV 492 mala premiéru 1. 5. 1786 vo viedenskom dvornom divadle. Skúsený libretista Lorenzo da Ponte ju napísal podľa komédie P. Beaumarchaisa – francúzskeho básnika, ktorý hral dôležitú úlohu v ideovej príprave Veľkej francúzskej revolúcie. Beraumarchais poznal dobre nielen život a biedny osud ľudu, ale aj vinníkov jeho biedy – kráľovský dvor a aristokraciu. Preto vo svojich hrách vždy zdôrazňoval kontrast a protirečenia medzi predstaviteľmi rôznych spoločenských tried. Pod zdanlivým pokojom a ľahkosťou námetu o prefíkanom komorníkovi grófa Almavivu – Figarovi, ktorý chce ľsťou a prefíkanosťou dosiahnuť u grófa to, čo nešlo po dobrom – totiž povolenie k sobášu s komornou Zuzankou, na ktorú má zálusk sám záletný gróf, ukrýva sa mnoho revolučných prvkov. Tieto vážne a ostré akcenty  našli výrazný ohlas v hudbe opery, ako aj v jej predohre, rozvíjajúcej sa v závratnom tempe, ktoré podľa Mozartových slov „nemôže byť nikdy dosť rýchle“.

Peter Iljič Čajkovskij, aristokrat ruskej hudby s francúzskou výchovou, vo svojom diele zobrazil všetko, čím žilo cárske Rusko 70. a 80. rokov 19. storočia. Čajkovskij  je pokladaný za „najeurópskejšieho“ ruského skladateľa a zároveň za jedného z najväčších romantikov svetovej hudby. Nesmierne citlivý umelec, pre ktorého život sám bol často utrpením, vytvoril hudobné diela patriace k tým najkrajším z obdobia romantizmu. Bol skladateľom, ktorý podliehal lyrickým, melancholickým a patetickým vzruchom, a ktorý svoje inštrumentálne diela až po okraj naplnil citovým programom. Nie je náhodou, že spomedzi nemeckých romantikov uznával iba Schumanna, ktorý podobne ako on mal často srdce na dlani. Čajkovskij doviedol kult génia, techniku a výrazové prostriedky mimohudobného citového obsahu až  na samý okraj romantizmu. Jeho 6 symfónií (hlavne 6. h mol Patetická), klavírny koncert b mol, husľový koncert D dur, opery Eugen Onegin, Piková dáma, Panna Orleánska, balety Luskáčik, Labutie jazero a Šípková Ruženka, ako aj množstvo klavírnych a komorných diel, predohry, Talianske capriccio, serenády, Rokokové variácie pre violončelo a orchester a i. sa stali súčasťou repertoáru umelcov na celom svete.

Koncert D dur op. 35 pre husle a orchester, ktorý skomponoval roku 1878, reprezentuje všetky charakteristické črty Čajkovského hudobnej poetiky – lyrizmus, bohatú melodickú invenciu i prvky ruskej ľudovej hudby. S neomylnou istotou v ňom skladateľ odkrýva virtuózne možnosti nástroja a poskytuje interpretovi priestor odkryť vo všetkých registroch svoje technické i výrazové schopnosti. Samotný husľový part je nesmierne náročný a skrýva množstvo technických úskalí. Skladateľ koncert pôvodne venoval známemu ruskému huslistovi Leopoldovi Auerovi, ktorý dlho nevedel prekonať technické problémy diela. A tak koncert po prvý raz uviedol 4. decembra 1881 vo Viedni Adolf Brodskij. Od tých čias si získal veľkú obľubu a stal sa kmeňovým číslom repertoáru popredných svetových huslistov.

 

Nemecký predstaviteľ raného romantizmu Felix Mendelssohn-Bartholdy bol počas svojho života považovaný za váženého skladateľa, dirigenta a predstaviteľa hudobného života. Bol hudobníkom nesmierne vznešeným, elegantným a pôvabným, no predovšetkým melodikom, bez veľkých vášní, ale predsa s miestami citovo závažnými a vypätými. Nie je teda len skladateľom Piesní bez slov, o ktorých sám povedal, že sú to "skladby pre dámy", ale aj veľkolepých oratórií Eliáš a Paulus, skvelej komornej hudby, niekoľkých vynikajúcich predohier, koncertov a symfónií. Osobnosť Mendelssohna-Bartholdyho významnou mierou zasiahla do európskych hudobných dejín 19. storočia nielen po stránke kompozičnej, ale bohaté výsledky priniesla aj jeho organizačná, pedagogická a v neposlednom rade aj dirigentská činnosť. Bol vynikajúcim znalcom predklasickej hudby a uvedením neznámeho a takmer zabudnutého diel„Matúšové pašie“ (v roku 1829) sa zaslúžil o „znovuvzkriesenie“ tvorby J. S. Bacha. Spoločne s R. Schumannom založil v Lipsku konzervatórium a dlhé roky bol riaditeľom a dirigentom lipského Gewandhausorchestra, ktorý sa za jeho pôsobenia preslávil skvelou dramaturgiou a vysokou interpretačnou úrovňou. Z piatich symfónií Felixa Mendelssohna-Bartholdyho (ak nepočítame 12 raných sláčikových symfónií) sa snáď najčastejšie na koncertných pódiách objavuje práve Symfónia č. 4 A dur op. 90 "Talianska". Sila tohto diela tkvie predovšetkým v jej prirodzenej spevnosti, priťahuje svojich poslucháčov predovšetkým bohatým farebným koloritom a suverénnou kompozičnou technikou, ktorá vyniká čitateľnosťou logiky myšlienkovej stavby. Skutočnosť, že dielo vyžaruje jas a sviežosť talianskej krajiny, pod dojmom ktorej vzniklo, by mohla viesť k domnienke, že vzniklo ľahko, z prvotnej tvorivej inšpirácie. Opak je však pravdou, lebo práve túto symfóniu skladateľ dlho upravoval a zdokonaľoval, premiéry sa ani nedožil. Vzniklo dielo neobyčajne pôsobivé a plnokrvné, pre orchester však mimoriadne technicky náročné. Patrí k najobľúbenejším repertoárovým skladbám ŠKO.

 

Štátny komorný orchester Žilina (ďalej len ŠKO) vznikol v roku 1974 ako jediný orchester "mozartovského typu" na Slovensku. V roku 1977 získal orchester medzinárodné uznanie, keď sa stal festivalovým orchestrom Salzburger Festspiele. Zakrátko dostal pozvanie na Pražskú jar a potom nasledovali úspešné koncerty na mnohých festivaloch v celej Európe (Wiener Festwochen, Frühling Festival  a Haydn  Festival vo Viedni, Sofijské hudobné týždne, Festa Musica Pro v Assisi, Katalánske festivaly, Festival El Djem v Tunise, Hudba v starom Krakowe, Jarný festival Budapešť, Bratislavské hudobné slávnosti, Melos Etos v Bratislave, Janáčkov máj, Mozartfest Schwetzingen, Festival slovanskej hudby na Cypre, Schleswig-Holstein Festival, Festival de Manaus v Brazílii, Flámsky festival v Belgicku, Aspekte Salzburg, Johann Strauss Festival vo Viedni, Bodensee Festival v Švajčiarsku, Medzinárodný hudobný festival v Ankare, Slovinské hudobné dni v Ľubľane či NCPA Festival Peking). Predstavil sa v takých významných koncertných sálach ako Musikverein a Konzerthaus  vo Viedni, Dom umelcov v Prahe, Tonhalle Düsseldorf, Komická opera, Konzerthaus a Sála filharmónie v Berlíne, Katedrála sv. Františka v Assisi, Veľká sála Petrohradskej filharmónie, Palác hudby v Barcelone, Teatro Arriaga v Bilbao, Concertgebouw v Amsterdame, Symphony Hall v Osake, Metropolitan Art Hall v Tokiu, Kráľovská opera v Bruseli, Teatro Abadia v Madride, Gasteig v Mníchove, Invalidovňa v Paríži, Arena v Ženeve, Palacio de Deportes v Madride, Pavilhao Atlantico v Lisabone, Národné centrum interpretačného umenia NCPA v Pekingu, Centrum umenia v Seoule, atď... Orchester uskutočnil už vyše 3000 koncertov takmer vo všetkých štátoch Európy, v Tunise, Turecku, Arménsku, Južnej Kórei, trikrát v Číne, štyrikrát v Japonsku, dvakrát v USA, dvakrát v Kanade a ako prvý slovenský orchester na juhoamerickom kontinente v Brazílii. V zahraničí používa oficiálny názov Slovak Sinfonietta. Počas 45 sezóny svojej činnosti uskutočnil 3169 koncertov, z toho 1466 na vlastnom pódiu v Dome umenia Fatra v Žiline, 705 v iných slovenských mestách a 998 v zahraničí v 36 krajinách na 4 kontinentoch. Uskutočnil okolo stovky nahrávok pre popredné svetové vydavateľstvá, o. i. nahral pre Brilliant Classics kompletnú nahrávku Mozartových tancov (6 CD) a pre NAXOS kompletnú nahrávku diel Johanna Straussa st. ( CD). S ŠKO Žilina účinkoval celý rad popredných umelcov nielen z oblasti klasickej hudby, ale aj z oblasti jazzu a populárnej hudby. Veľkej obľube u publika sa tešia aj programy z operného a operetného repertoáru. V rokoch 2011 až 2016 ŠKO uskutočnil šesť koncertných turné  s vokálnou skupinou Il Divo vo veľkých európskych metropolách v 16 štátoch,  kde si ich spolu vypočulo takmer 450 tisíc poslucháčov. V roku 2017 sa začala spolupráca ŠKO a celosvetovo populárneho talianskeho speváckeho tria Il Volo, s ktorým vystúpili v Švajčiarsku, Nemecku, Belgicku a Rakúsku. V októbri 2017 bol ŠKO sprievodným orchestrom oskarového muzikálu LaLaLand v štátoch Beneluxu v takých centrách ako Brusel, Antverpy, Luxembourg, Rotterdam a Ostende. ŠKO je od roku 2004 členom zoskupenia európskych orchestrov pod názvom „Orchestra Network for Europe“. Sedem orchestrov z Francúzska (Orchestre de Picardie), Nemecka (Jenaer Philharmonie), Poľska (Filharmonia Slaska Katowice), Slovinska (Symfonický orchester RTV, Ljubljana), ČR Filharmonie B. Martinů Zlín), Bulharska (New Symphony Orchestra Sofia) a SR (ŠKO Žilina) a University of the Creative Arts Canterbury z Veľkej Británie vytvárajú nový typ spolupráce zameraný na výmenu skúseností a rozvoj kultúry v Európe v programe Creative Europe.

 

Maroš Potokár (1982, Košice) patrí medzi výrazné osobnosti mladšej generácie slovenských dirigentov. Na košickom konzervatóriu vyštudoval hru na husliach (Š. Demeter, K. Petróczi) a dirigovanie (J. Drietomský). V štúdiách pokračoval na VŠMU v Bratislave, kde študoval hru na husliach v triede J. Kopelmana a A. Jablokova a na JAMU v Brne, kde vyštudoval dirigovanie v triede R. Hališku a R. Štúra. Už počas štúdia sa stal v roku 2007 koncertným majstrom Štátnej filharmónie Košice, s ktorou dodnes pravidelne vystupuje aj ako sólista. Bohaté skúsenosti získal aj vo viacerých komorných súboroch. Najvýraznejšie bolo jeho pôsobenie v Quasars Ensemble a Albrechtovom kvartete. Absolvoval majstrovské kurzy u renomovaného dirigenta a profesora Parížskeho konzervatória Z. Nagya. Ako dirigent vystúpil s Filharmóniou Brno, Filharmóniou Bohuslava Martinů Zlín, Moravskou filharmóniou Olomouc, Symfonickým orchestrom AKS Pražskej AMU, Štátnou filharmóniou Košice, Štátnym komorným orchestrom Žilina, Národnou filharmóniou S. Lunchevici Kišiňov a ďalšími. Už vyše desať rokov trvá aj jeho práca zbormajstra v Košickom speváckom zbore učiteľov. Od roku 2014 je tiež umeleckým vedúcim komorného orchestra Musica Cassovia. 
Od roku 2013 sa v opere Štátneho divadla Košice postupne podieľal na inscenáciách Dialógy Karmelitánok (F. Poulenc), Rigoletto (G. Verdi), Falstaff (G. Verdi), ako aj na inscenáciách Bohéma (G. Puccini) a Hoffmanove poviedky (J. Offenbach), ktoré so súborom štátneho divadla hudobne naštudoval. V roku 2017 debutoval v Národním divadle Moravskoslezském v Ostrave v baletnej inscenácii Traja Mušketieri (J. Kučera/P. Chalmer) a taktiež v Slovenskom národnom divadle v Mozartovom Únose zo serailu. V  predchádzajúcej sezóne spolupracoval tiež na novej opernej inscenácii SND  Don Carlo G. Verdiho.

Mladý talentovaný poľský huslista Bartosz Skibiński sa narodil 12.03.1998 v Lodži, kde začal svoje štúdiá husľovej hry ako 6-ročný a kde je v súčasnosti študentom Hudobnej akadémie Grazyny a Kiejstuta Bacewiczových v husľovej triede známeho husľového virtuóza Lukasza Blaszczyka. Napriek mladému veku vystupuje na sólových a komorných koncertoch v Poľsku aj v zahraničí. Je laureátom viacerých národných aj medzinárodných interpretačných súťaží, naposledy získal 1. cenu na XV. Medzinárodnej husľovej súťaži „Young Paganini“ v Legnici (PL) a Grand Prix na XXII. Medzinárodnej súťaži Bohdana Warchala „Talents for Europe“ v Dolnom Kubíne. Svoju husľovú hru zdokonalil na majstrovských kurzoch pod vedením svetoznámych huslistov ako sú: Bartosz Bryla, Zakhar Bron, Jan Stanienda, Wieslaw Kwasny a Michal Grabarczyk. Za svoje úspechy obdržal v Poľsku viacero štipendií od Ministerstva kultúry a národného dedičstva a od Lodžskeho vojvodstva. Vo svojej interpretácii čerpá inšpiráciu z rôznych druhov a žánrov hudobného umenia, veriac, že jednou z hlavných devíz umelca je okrem technickej dokonalosti kreatívne myslenie. Hrá na vzácnom nemeckom nástroji neznámeho majstra zo začiatku 20. storočia.